Ako som sa školila v prezentačných zručnostiach

s Nekomentované

Volám sa Pavlína a som dobrovoľníčka pre YFU Slovensko a v školskom roku 2016/2017 som bola s YFU v Azerbajdžane. Som teda dobrovoľníčka len veľmi krátku dobu a zatiaľ sa len rozkukávam čo a ako funguje, v ktorých pozíciách som silnejšia a na čom naopak musím pracovať. Keď som dostala možnosť zúčastniť sa tréningu prezentačných schopností neváhala som ani sekundu a prihlásila som sa. Mala som šťastie, že som sa tak rýchlo zareagovala, lebo bolo len jedno miesto. Vtedy som ani netušila aký obohacujúci zážitok ma čaká. Veľkou motiváciou bolo tiež to, že tréning sa odohrával v Prahe. Kto by predsa povedal nie výletu do Prahy?

Ráno na tréning som prišla medzi prvými, postupne začali všetci prichádzať a prišiel aj Jorge Cooper (čítaj Chorche) – náš americký školiteľ s mexickými koreňmi žijúci už 15 rokov v Prahe. Musím priznať na začiatku vo mne vyvolal obavy a rešpekt. Neskôr som pochopila, že je to veľmi uvoľnený a nadmieru vtipný chlapík, ktorý sa na nič nehrá a to mi na ňom veľmi imponovalo. Na školení sme sa zišlo dosť internacionálna skupinka – väčšina Česi, ja Slovenka, Poliak, Srbka, dievča z Bosny a Hercegoviny dlhodobo žijúce v Prahe, dievčina z Juhoafrickej republiky, Mexičanka a pravdaže Jorge.

A teraz o tom, čo sme sa naučili a ako to celé prebiehalo… na domácu úlohu sme v úvodnom maili dostali zadanie spraviť si prezentáciu o našom YFU zážitku na asi 15 minút. Zo začiatku som mala strach, hovorila som si, že toto sú všetci už namakaný dobrovoľníci a strčia ma svojim prezentovaním do vrecka. Postupne sa však atmosféra uvoľnila, Jorge veľa žartoval, my sme sa smiali. Povedali sme si ako sa zbaviť pred prezentáciou strachu. Dozvedeli sme sa, že mať strach a stres je predsa normálne, znamená to, že nám na prezentácií záleží a ženie nás k lepším výsledkom, teda, že to nemáme vnímať negatívne, ale skôr pozitívne. Tiež sme si povedali, že je dobré si dať malú rozcvičku, aby sme sa uvoľnili a zohriali, tiež môžeme skúsiť dychové cvičenie. Potom sme začali prezentovať, neboli sme však milé a poslušné publikum, vyrušovali sme otázkami, nepozornosťou, telefonovaním a bavením sa medzi sebou. Pred prvou prezentáciu sme si totiž povedali niečo o pojme „Hecklers“, čo sú ľudia, ktorí nesúhlasia s prezentujúcim a dávajú mu náročné až útočné otázky, nepočúvajú a inými spôsobmi sabotujú priebeh prezentácie. My sme si povedali pár typov ako sa zavďačiť a vyhrať nad takýmito „vyrušovateľmi“ v publiku. Napríklad súhlasiť s nimi, usmievať sa na nich, spýtať sa na ich riešenie a ak nič nepomôže prísť k nim a položiť im ruku na rameno. Týmto gestom im naznačujeme, že my vedieme situáciu a oni zmĺknu. Bola to veľká zábava vyrušovať na prezentáciách a vidieť ako si s tým prezentujúci dáva rady. Po prezentácií sme si spísali plusy prezentujúceho a na čom musí ešte zapracovať. Povedali sme si pri chybách tiež ako pôsobí reč tela na publikum. Pozícia rúk veľa napovedá o prezentujúcom, ak sa chce brániť dá si ruky cez seba na hrudi, ak je príliš uvoľnený dáva si ruky do vrecka atď. Najlepšie je mať ruky voľne pri tele a v správny moment nimi voľne gestikulovať.

Druhá som prezentovala ja. Moja prezentácia bola o mojom roku v Azerbajdžane a postavila som ju na kultúrnych rozdieloch a zaujímavostiach o Azerbajdžanskej kultúre. Niekedy som dokonca publikum šokovala. Napríklad tým, že Azerbajdžanci sa v aute nepripútavajú a nerešpektujú ani počet miest, pokojne sa napchajú aj o dvoch, troch viac než je sedadiel. V rozbore som sa dozvedela, že som sa veľa usmievala, viem pekne pracovať s hlasom a výberom slov, ktoré pôsobia na publikum a aj, že výber fotografií bol humorný a pridával na hodnote mojej prezentácií. Mala by som ešte zlepšiť pohyb po priestore, lebo som v podstate len stála na mieste, taktiež viac očného kontaktu s publikom. Mojou chybou je napríklad, že sa pri rozmýšľaní pozerám do stopu. Veľa prezentujúcich pri rozmýšľaní často hmkalo. Na toto nám Jorge povedal, či aj po ceste v MHD takto pri rozmýšľaní hmkáme. Všetci sme sa veľmi smiali pri predstave takej cesty v autobuse. Ďalej sa tréning niesol v super nálade, prezentovalo sa, hodnotilo. Na koniec sme dostali certifikáty a nastalo veľmi ťažké a emotívne lúčenie.

Pre mňa to najdôležitejšie, čo som sa naučila bolo, že nezáleží na „power pointe“, najdôležitejšia moja zbraň som ja a môj hlas. Tento tréning ma veľmi nabil energiou a motivoval na sebe pracovať, či už ako YFU dobrovoľníčka ale aj v škole a osobnom živote. Pripomenula som si svoj výmenný rok a znovu som si potvrdila, ako veľa pre mňa znamená šíriť YFU ducha ďalej medzi ľudí a robiť druhým študentom tak krásne chvíle ako som prežila ja s YFU a dúfam, že ešte ich veľa prežijem. Ďakujem z celého srdca za túto možnosť.

Pavlína

Zanechať komentár