YFU je na celý život

s Nekomentované

Klára Klimčíková je momentálne študentkou doktorandského štúdia na univerzite v Mníchove a je, ako inak, našou bývalou výmennou študentkou. Ako sa na Kláre „podpísal“ YFU výmenný kultúrny pobyt si môžete prečítať v našom rozhovore nižšie.

Klári, Ty máš ale bohatú YFU históriu, však? 

Je to tak. Jedna vec, ktorú som si pred výmenným pobytom naivne myslela, bola, že YFU je len jednorázová záležitosť. Jedna vec, ktorú som po výmennom pobyte zistila, je, že YFU je na celý život.

Aj keď už nie som v YFU priamo zaangažovaná, to, čo som sa naučila (ako výmenná študentka, členka hostiteľskej rodiny, YFU dobrovoľníčka a pracovníčka), mi pomáha v rôznych aspektoch bežného aj akademického života: momentálne napríklad pri medzikultúrnych  projektoch, do ktorých sa tu, na vysokej škole v Mníchove, kde práve študujem, zapájam. Možno Vás poteší, keď Vám poviem, že sme o YFU mali celú prednášku na Mníchovskej univerzite v rámci predmetu ‘Intercultural Exchanges’. A náhodou som sa dozvedela, že jedna z mojich profesoriek bola v YFU hostiteľskou mamou.

Tak pekne po poriadku: Ako si sa stala YFU výmennou študentkou? Podľa čoho si sa rozhodovala a čo boli hlavné dôvody, prečo si sa rozhodla stráviť rok na zahraničnej škole ako súčasť úplne neznámej rodiny v zahraničí?

Pravdu povediac, ja som nebola tá, ktorá s tým návrhom prišla. Túto myšlienku mi vsadil do na-gay-paradehlavy môj ocino, keď som mala asi štrnásť rokov. Paradoxne, moja prvá intuitívna odpoveď bola, že skôr nie. A tak to nechal tak. No postupne som sa začala s touto myšlienkou pohrávať a nechala sa unášať fantáziou: aké by to asi bolo byť až na celý rok preč v úplne inej kultúre s inými ľuďmi, na novej škole. Pár mesiacov na to som sama za ocinom prišla s tým, že by som predsa len na ten výmenný pobyt ísť chcela.

Prečo som sa nakoniec rozhodla, že to chcem vyskúšať? Keď sa tak na to spätne pozriem, tak si myslím, že to bol zhluk rôznych faktorov, nielen moja fantázia. Už ako malú ma rodičia posielali na prázdniny do Nemecka do rôznych rodín, aby som si zlepšila nemčinu. To si myslím, že ma výrazne ovplyvnilo, napríklad aj v tom, že som sa stala sebestačnejšou a nebála sa inakosti. V podstate najväčšiu zásluhu na tom majú moji rodičia, ktorí mi nielen tieto veci umožnili, ale aj ma k nim priviedli, no nikdy ma do nich netlačili. Keby nebolo ich, tak neviem, či sa stanem výmennou študentkou. Takže som im za to veľmi vďačná.

YFU hostiteľskou rodinou ste sa stali po Tvojom návrate z výmenného pobytu. Prečo?

Hostiteľskou rodinou sme sa stali úplne spontánne a neplánovane. Keď som sa vrátila, tak nám YFU emailom poslalo zoznam študentov, ktorí plánujú prísť v ten rok na Slovensko a hľadajú sa pre nich hostiteľské rodiny. Tak sme sa na to všetci štyria pozreli a spoločne prikývli. Povedali sme si, že by sme to mohli okúsiť aj z druhej strany. Vybrali sme si chlapca z Kalifornie, keďže sme so sestrou samé dve a vždy sme chceli mať brata. Rok na to išla moja sestra ako výmenná študentka do jeho rodiny a dodnes sme s nimi v kontakte.

Ako sa Ti páčilo „dobrovoľníčenie“ v YFU? Čo Ťa priviedlo k dobrovoľníctvu a v ktorých oblastiach si sa zvykla angažovať?

Prvým motívom bolo asi to, že som potrebovala tú mojú bohatú skúsenosť nejak zhmotniť a podať ďalej. Ďalším dôvodom bol určite duch YFU a kolektív ľudí, ktorých som v YFU spoznala. Keďže sme boli s YFU neustále tri roky v kontakte, tak sa do istej miery stalo súčasťou mojej identity. Cítila som sa, že tam proste patrím, že YFU som aj ja. Keď sa na to spätne pozriem, tak dobrovoľníctvo a práca v YFU mi v podstate pomohli dokončiť to, čo som začala ako výmenná študentka a hostiteľská sestra. Pomohli mi sformovať moje predošlé zážitky a skúsenosti a dodať im iný ráz, čo mi pomohlo ďalej rásť. Dobrovoľníctvo ma veľa naučilo nielen o druhých ale aj o sebe. Okrem toho som zistila, ako taká nezisková organizácia funguje a ako sa aj ja môžem stať aktívnou občiankou/členkou spoločnosti, ktorá svojou troškou môže prispieť…

Angažovala som sa asi vo všetkých možných oblastiach: organizovala som a viedla semináre, starala sa o administratívu, tútorovala som zahraničných študentov študujúcich na Slovensku, organizovala som a ako členka výberových komisií som viedla výberové konania, robila som prezentácie na stredných školách, písala články o výmenných programoch a príbehoch výmenných študentov. Je skvelé, že som naozaj mohla využiť svoje silné stránky (a tiež popracovať na tých menej silných  😉 ).

A čo Tvoje doterajšie štúdium v Nemecku – čo študuješ? Bola Tvoja voľba študovať na vysokej škole v Mníchove nejako ovplyvnená Tvojim výmenným pobytom?

V septembri som tu akurát dokončila magisterské štúdium a teraz tu pokračujem na doktorandskom. Študujem aplikovanú jazykovedu so zameraním na cudzie jazyky. V praxi to znamená, že študujem ako sa učia cudzie jazyky; čo sa deje v naších hlavách, keď sa snažíme naučiť jazyk; prečo sa každý naučí materinský jazyk na výbornú, ale má problémy s cudzím jazykom; prečo to niekomu ide lepšie a niekomu horšie; čo pomáha pri učení cudzieho jazyka; alebo napríklad aj o výmenných študijných programoch ako má YFU v ponuke.

To, že pôjdem študovať práve do Mníchova som sa rozhodla úplne náhodne a intuitívne. Žiadne racio za tým nie je. Ale isté prepojenie s mojim výmenným pobytom to určite má. Vedela som, že na magisterské štúdium chcem odísť do zahraničia, no nevedela som presne kam. Začala som si googliť rôzne univerzity a zrazu som natrafila na univerzitu s adresou Geschwister-Scholl-Platz (v preklade Námestie súrodencov Schollovcov). V momente, ako som zbadala tú adresu, som si povedala, že tam musím ísť.

Prečo?

Súrodenci Hans a Sophie Schollovci boli súrodenci a študenti z Nemecka, ktorí sa postavili na odpor nacizmu počas druhej svetovej vojny a vytvorili tajnú organizáciu Biela Ruža, ktorá sa snažila informovať ľudí o tom, čo nacistické Nemecko naozaj stvára. Nakoniec za to bohužiaľ zaplatili životmi. Málokto okrem Nemcov o nich vie. Ani ja som nevedela, ale keď som bola na výlete vo Washingtone v múzeu holokaustu v rámci môjho výmenného pobytu v USA, tak som si tam kúpila o nich knihu. Dovtedy som nevedela, čo boli zač. Tak sa mi tá kniha, ten ich príbeh zapáčil, že sa stali ako keby mojimi „osobnými hrdinami“. Dokonca som o nich písala aj na strednej škole SOČku. A tak, keď som vtedy zbadala tú adresu a spojila si, že vlastne na tejto univerzite tá organizácia Biela Ruža vznikla, dostala som nejaké nevysvetliteľné nutkanie sem prísť. Našla som si program, ktorý by ma zaujímal, a prihlásila som sa. A dobre som spravila. Konečne som našla to, čo ma veľmi baví a napĺňa.

Zanechať komentár