Aké to je mať dieťa na druhom konci sveta

s Nekomentované

Ich dcéra Peťa strávila pol roka na Novom Zélande. Ako to celé vnímali ako rodičia, čo im to dalo, v čom vidia prínos a čo boli ich najväčšie obavy nám v rozhovore prezradil Petin ocino. Jej pohľad na svoj polrok vo svete si môžete prečítať tu: https://pzinnz.wordpress.com/

Čo Vás viedlo k tomu aby ste Peťu poslali na študijný pobyt v zahraničí?  

Nebola to naša iniciatíva, prišla s tým Peťa. Prakticky všetko si zistila a vybavila sama, čo tiež prispelo k nášmu presvedčeniu, že  to zvládne.

Ako ste reagovali keď si za krajinu svojho výmenného pobytu vybrala Nový Zéland?  

Destináciu sme zvažovali spoločne. Rozhodne sme súhlasili s jej názorom, že by mala ísť do krajiny, kde je angličtina  natívnym jazykom. Tým sa výber značne zúžil. Keďže YFU nerobí pobyty v Anglicku, vypadlo i toto (s Anglickom by som nebol príliš stotožnený kvôli situácii s imigrantami). Johannesburg je v tabuľkách zločinnosti  na 3. mieste na svete, takže nie… Nový Zéland mi vyhovoval z bezpečnostného hľadiska (kriminalita). Trocha ma znepokojovali zemetrasenia. Obrovská vzdialenosť bola limitujúca v tom, že sme volili nie celý rok, ale iba polrok.

Čo podľa Vás dalo štúdium v zahraničí Petre? 

Toto je skôr otázka na ňu. Nám rodičom sa to posudzuje ťažko, je tam i to hľadisko, že v jej veku je polrok pomerne dlhé obdobie, kedy človek vyzrieva fyzicky i psychicky. Zmenila by sa značne i na Slovensku. Určite jej to dalo veľa. Nové zážitky, skúsenosti, zdokonalila sa v angličtine, videla iný vzdelávací systém…nehovorím, či lepší, či horší…proste iný…v niečom horší, v niečom lepší.

 Čo dalo Petrino štúdium v zahraničí Vám? 

Myslím, že nás to viac pripravilo na situáciu, že nebude celý život s nami. Utvrdili sme sa v tom, že je cieľavedomá a zodpovedná. Veríme, že sa v živote presadí a dosiahne svoje vysnívané méty…alebo sa k nim aspoň priblíži tak, že bude spokojná.

Na čo by sa mali rodičia, ktorí sa chystajú poslať svojho stredoškoláka/stredoškoláčku do zahraničia pripraviť – (čo bolo pre Vás obzvlášť ťažké)? 

Toto píšem ako otec. Pozícia matky je psychicky a emocionálne oveľa komplikovanejšia a náročnejšia. Predovšetkým manželku pomerne dosť vystresovalo to, čo nám bolo prezentované na školení rodičov. Mám pocit, že sa nás YFU snažilo pripraviť na tie úplne najhoršie scenáre. Predovšetkým sme pomerne ťažko niesli inštrukciu nekontaktovať potomka a nechať to na ňom. Vcelku to chápem,  že to u psychicky labilnejších jedincov môže robiť problémy, ale i tak sa nám to zdalo prehnané.

Ale celkovo najhoršie bolo asi to vedomie, že je naša dcéra strašne ďaleko a v prípade nejakého fakt závažného problému nevieme účinne zasiahnuť v reálnom čase. Našťastie, napriek rôznym negatívam, má 21. storočie výhodu online spojenia takmer s celým svetom, takže sme boli  v kontakte cez FB chat, trochu Skype… Veľmi radi sme boli, že si Peťa na nete písala vlastný blog, celkom iste by sme tam privítali viac príspevkov. 🙂 Myslím, že mohla viac písať o meste a o škole. Dalo by to veľa i potenciálnym ďalším študentom.

Zanechať komentár