„Die Zeit vergeht so schnell!“ – ohliadnutie sa za výmenným pobytom

“ Die Zeit vergeht so schnell.“ Áno, áno…veta, ktorá sa v dnešnej dobe počúva natoľko, aby nám už preliezla hlavou.

Aj to som si povedala pred 3 rokmi, keď som sa ako druháčka na strednej rozhodla stráviť jeden rok zo svojho života v Nemecku. Motívy boli rôzne- naučiť sa jazyk, spoznať svet, kultúru, nájsť si kamarátov, ktorí budú z „iného“, pre mňa dovtedy neznámeho sveta… a tak sa to podarilo!

Plná očakávania som si balila všetky potrebné veci (všetky!). S hlavou plnou predstáv, kde budem bývať, aká bude moja hostiteľská rodina som nastúpila do lietadla a vydala sa na svoju vysnívanú nemeckú cestu s vedomím, že svojich rodičov, kamarátov najbližších 10 mesiacov neuvidím ináč, ako cez notebookový monitor. Nevadí! Veď ten čas ide tak rýchlo- hovorila som si. A tak sa to začalo.

Prvý, druhý, tretí týždeň v mojom vytúženom Nemecku a mne sa to zdalo, ako by som tam strávila už polku svojho života. Nie preto, že to bolo zlé, ale preto, že sa za krátky čas udialo toľko vecí, že som to nestíhala registrovať. Samozrejme, prišli chvíle, kedy som sa pozrela dopredu a videla som toooľko času, ktorý na zoznámenie sa so všetkým mám, že som mala pocit, že prídem domov o 10 rokov staršia. A na to som sa tešila – pretože obraz o „konečne dospelej mne“ ma akosi posúval dopredu.

Ale čo bolo na tom najkrajšie, bolo to, že som vedela, že na to všetko nie som sama. Pocit, že tam kde som teraz, kde som sa rozhodla byť a kto ma prijal za člena rodiny je začiatok niečoho na čo som tak dlho čakala. A tak som chodievala so všetkými svojimi myšlienkami, novinkami za svojou hosťovskou mamkou. Keď bolo dobre, keď bolo zle, keď bolo hocijak. Ale najviac vo mne utkvela veta, ktorú používala, keď bolo ťažko. Tá typická veta, ktorej sa už od toho obdobia nesnažím ani brániť. „Čas plynie tak rýchlo.“ A tak to aj bolo.

Prišli Vianoce – pre mňa tak vzácne obdobie a o to vzácnejšie, že som sa dočkala dlho očakávaných prázdnin. Putá medzi mnou a nemeckými kamarátmi sa ako obratom začali upevňovať natoľko, že sme spolu začali chodiť všade. Počas prestávok do mesta na kávu a koláč, po škole sme sa navštevovali a výletovali sme, kde sa len dalo. Ja som sa stala súčasťou ich života a oni mojou. Moja nová izba, obývačka, kuchyňa..to všetko, ako mihnutím oka zrazu nebolo nové ani nijako atypické. To boli momenty, kedy mi už nikto nemusel hovoriť, ako ten čas rýchlo plynie..plynula som s ním.

Užívala si, čo mám, do čoho som sa pustila a čo ma čakalo, pretože pocit tých originálnych zážitkov človek z hlavy nevypustí. Dokonca ani teraz, po roku a pol od môjho návratu domov. Nie je chvíľa, kedy by som niečo z toho ľutovala. A ani nebude. Pretože to bolo jedno z mojich prvých najväčších a najlepších rozhodnutí v mojom živote. Veď predsa.. ten čas letí tak rýchlo!

Zanechať komentár