Môj výmenný rok v Brazílii

s Nekomentované

Stále neviem, ako vyjadriť slovami to, čo som prežila na výmennom pobyte. Bol to pre mňa nezabudnuteľný rok, ktorý si budem v mojom srdci navždy pamätať. Brazília sa stala mojím druhým domovom a Rio de Janeiro mojím druhým rodným mestom.

Na začiatku môjho výmenného roku som bola z brazílskej kultúry veľmi prekvapená. Z domu som bola zvyknutá na to, že všade prídem na čas, že ráno chodím do školy v dlhých nohaviciach a v jesenných topánkach a že sa rozprávam len s ľuďmi, ktorých už poznám, alebo mi boli predstavení. Nikdy by mi nenapadlo, že strávim celý rok v krátkych nohaviciach a v hawaiskej košeli, že sa dám do reči o športe v supermarkete s neznámymi ľuďmi, alebo že vyrazím z domu neskoro. Napriek tomu som všetko toto a ešte mnoho iného zažila. V Brazílii.

To, čo ma najviac prekvapilo, čo mám najradšej a čo mi aj najviac chýba je povestná otvorenosť Brazílčanov. Sú veľmi otvorení, rozprávajú sa s vami a naozaj sa o vás zaujímajú. Sú ochotní hocikedy otvoriť svoju náruč a pokúsiť sa vám pomôcť.

Ale začnime pekne od začiatku. Najprv som mala v Brazílii 3 dni trvajúci tábor, v ktorom boli všetci YFU výmenní študenti pohromade a kde sme sa učili po portugalsky a niečo o brazílskej kultúre. Po týchto troch úžasných dňoch sme sa vybrali k našim hostiteľským rodinám. Potom čo ma vyzdvihli na letisku sme išli na Pão de Queijo („syrovú žemľu“) a Guaraná (brazílsky sladený nápoj) – tieto sa mimochodom stali mojimi obľúbenými jedlami. A potom sme šli konečne domov.

Nasledovala sobota a nedeľa, čo v Brazílii znamená, že ich stopercentne strávite s rodinou. Na obed sme šli k mojej hostiteľskej starej mame (ktorá bývala mimochodom na druhej strane ulice) a spoločne s celou rodinou sme obedovali. Stará mama, deti, strýko, tety, pár rodinných priateľov a ešte zopár nezaradených ľudí. Náš počet sa pohyboval medzi 10 a 30 ľuďmi, pritom 10 je na brazílsky obed ešte málo. Poobede som sa väčšinou stretávala s kamarátmi, robila som si domáce úlohy, alebo som išla na pláž alebo k bazénu. Podvečer sme sa potom znova všetci stretli pri večeri. Samozrejme bežali celý víkend v televízii aj dôležité futbalové zápasy. Tieto rodinné stretnutia sa konali každý jeden víkend a zakaždým to bol jeden obrovský, organizovaný chaos. Všetci sa prekrikovali a v miestnosti prebiehalo niekoľko rozhovorov naraz. Na začiatku som bola na tento chaos priam alergická, ale neskôr som sa aklimatizovala a tiež som viedla 2 až 4 rozhovory naraz.

Do školy som chodila od pondelka do piatka. Väčšina výmenných študentov v Brazílii je po príchode umiestnená na súkromnú školu, ja som však navštevovala verejnú. Do tejto školy sa deti dostanú len ak prejdú špeciálnymi testami. V Brazílii je normálne, že škola je buď ráno alebo až poobede. Ja som mala to šťastie, že som mala vyučovanie väčšinou dopoludnia. Prvá hodina sa začínala o 7:00 a posledná sa končila o 12.20. Toto však neznamenalo, že sme v triede boli už o siedmej. Hneď od začiatku roka som bola v triede prvá (dokonca som tam bola aj pred učiteľom) a ostatní sa postupne pridávali… Väčšina žiakov  dorazila do triedy medzi 7:15 a 8:00 J (avšak toto je na iných brazílskych školách regulované lepšie!). Potom som šla domov a tam som sa aj naobedovala. Poobede som sa prešla na pláž, stretnúť sa s kamarátmi alebo jednoducho do obchodného strediska či kina.

Od utorka do štvrtka som navštevovala kurz „CineFlorestaNossa“. Tam sme sa zaoberali výtvarným umením, divadlom, fotografiou, poéziou, hudbou alebo aj filmom. Dokonca sme na týchto hodinách vytvárali aj rôzne projekty. Tu som spoznala aj väčšinu mojich kamarátov a prvýkrát som sa začala zaoberať poéziou a fotografiou. Odvtedy sama píšem básne a zdokonalila som sa aj vo fotografovaní. Zmenil sa aj môj pohľad na svet, oveľa viac si cením hudbu, kamarátov a aj kultúru, pretože o týchto veciach sme sa veľmi veľa rozprávali a rozoberali ich.

Ďalšiu skupinu mojich kamarátov som si našla v škole. Aj napriek tomu, že som na začiatku skoro ničomu nerozumela, veľmi mi pomáhali s učivom a ja som ich na oplátku naučila pár nemeckých slov. Neskôr sme si už aj vyšli von na Copacabanu a vychutnávali sme si pláž. Prvýkrát na pláži bola pre Brazílčanov ešte priveľká zima na plávanie, tak sme si more a ľudoprázdnu pláž vychutnávali pekne z brehu. Úplným protikladom bola tá istá pláž v lete, keď bola totálne preplnená, avšak aj napriek tomu sa prechádzanie po nej stalo jednou z mojich obľúbených aktivít. Jedným z dôvodov mohlo byť aj to, že v lete sa vonku veľmi rýchlo oteplí nad 40°C a jedinými možnosťami ako sa trochu zabaviť bez toho, aby sa človek uvaril sú: pláž, bazén, obchodné stredisko alebo iné klimatizované miesta. Popritom mám ešte veľmi rada, keď sa môžem pozerať, ako Brazílčania hrajú futsal (zmes futbalu a volejbalu) alebo plážový volejbal. Tiež som si každou minútou vychutnávala prítomnosť mora, ktoré mi pripomínalo nejakú letnú dovolenku.

Stále si pamätám na jednu z prvých otázok mojej hosťovskej matky, ktorá sa ma pýtala, či pri sebe mám žabky. Keď som povedal nie, hneď otvorila zásuvku s topánkami a podala mi jedny. Na konci roka som si domov zobrala najmenej 3 páry. Veľmi rýchlo som si kúpila aj nové šaty, pretože v tých mojich mi bolo príliš horúco. Aj v zime sa nájdu dni, keď je vonku viac ako 25°C, čomu neboli moje švajčiarske šaty vôbec prispôsobené. Brazílčania nosia skoro celý rok šortky a radšej si na nohy dávajú žabky s ponožkami ako pevné topánky.

Jednou z najväčších udalostí bol samozrejme karneval. Všetko sa začína v piatok a pokračuje ďalších  6 dní, počas ktorých sa veľké školy samby stretávajú na Sambadrone. Všetci sú oblečený vo fantastických kostýmoch, presne tak ako to poznáme z kresleného filmu Rio. Inač sa stretávajú Cariocas (obyvatelia Ria) a turisti na uliciach v „Blocos“ a tancujú na hudbu vychádzajúcu zo samba-vozidiel. Tieto zostávajú buď na jednom mieste, alebo putujú po uliciach. Často sa aj miestny oblečú do kostýmov a vyrazia si na karneval. Pritom stretnú tisícky ľudí a celé mesto sa zmení. Vznikajú napríklad nové spoločenské pravidlá. Už vo štvrtok, deň po karnevale sa mesto zase pretransformuje na nepoznanie a tento rozdiel je všadeprítomný.

Nakoniec som si uvedomila, že moje dobrodružstvá, objavy a karneval neboli to najlepšie čo som v Brazílii našla. To najlepšie, čo sa mi tam stalo bolo to, že som spoznala moju hostiteľskú rodinu. Podporovali ma, zasvätili ma do fungovania brazílskej kultúry a vďaka nim som zažila množstvo zážitkov. Samozrejme sa na tomto podieľali aj moji priatelia a som neskutočne vďačná za každého jedného človeka, ktorého som tam spoznala a ktorý so mnou prežil tieto prekrásne spomienky.

Na koniec by som to zhrnula tak, že som prežila perfektný rok. Bolo jednoducho prekrásne ,potiť sa v tieni 11 mesiacov a rozprávať sa a smiať s mojimi kamarátkami. Každému to vrelo odporúčam a Brazília je úžasná voľba!

Carla

Zanechať komentár