Paradoxy Azerbajdžanu

s Nekomentované

Už naša druhá študentka sa vybrala do – pre nás extrémne exotickej krajiny – Azerbajdžanu. O tom, ako si tam postupne zvyká, čo zažíva a vôbec ako túto krajinu vidí, nám porozprávala  Pavlína. Oveľa viac si však môžete prečítať na jej blogu: https://poetrydreamblog.wordpress.com/, kde Pavlínka opisuje svoj bežný život zahraničnej študentky a svoje pozorovania.

azerbajdzan_farby-koreniaAzerbajdžan – záhada pre väčšinu z nás. Pred odchodom na študijno-kultúrny pobyt ani Pavlína nevedela mnoho o tejto krajine…  Čo som vedela o Azerbajdžane, pred tým než som sa rozhodla ísť na rok na študijný pobyt do Azerbajdžanu? Ak budem úprimná, nevedela som ani že existuje. Možno som to niekde v hlave matne tušila, že taká krajina na mape je, alebo ani nie. Prvýkrát som sa s týmto názvom krajiny stretla na posedení so slovenským konzulom v Petrohrade.“ Ten slovenským študentom jediného rusko-slovenského bilingválneho gymnázia na Slovensku (Pavlínka je jeho študentkou), ktorí boli v Petrohrade v máji 2015 na poznávacom zájazde pomáhal s vybavením víz a tiež si našiel čas a pozval ich na stretnutie – na pravý ruský čaj  🙂 „Konzul sa nás pýtal rôzne otázky a tam som sa dozvedela, že jedno dievča s vyššej triedy ide na budúci rok študovať ruštinu do Azerbajdžanu. Konzul sa potešil, lebo vraj, nie sú Slováci, ktorý by mohli robiť veľvyslanecké misie v Azerbajdžane, keďže nikto nevie po azerbajdžansky. Vtedy som prvýkrát zistila, že táto krajina existuje a v mojej hlave sa zrodil nápad, ísť tiež študovať na rok do zahraničia. Prišlo mi to však ako úplne bláznivý sen, ktorý sa mi nikdy nesplní. A teraz som v Azerbajdžane a aj ja sa učím ruštinu…

Slovo spájajúce sa s touto krajinou sú PARADOXY – úplné protipóly, ktoré vás v Azerbajdžane čakajú na každom kroku.

Paradox č. 1 – úrady a úrady:Prvý paradox som zažila už na Slovensku. Mala som kúpené letenky, bolo pár týždňov pred odletom a žiadne víza. Na tieto víza bol treba originálny papier z Azerbajdžanu, ktorý sa niekde zatúlal a my sme na neho čakali a čakali… Nakoniec, sme sa rozhodli dva týždne pred odletom ísť aspoň s kópiu dokumentu na veľvyslanectvo do Viedne. Tam nám to vzali, na nič sa nepýtali a povedali, že si máme v stredu zavolať či je to už pripravené. Čakali sme všeličo, len toto nie. Odľahlo nám, že víza budú. Radovali sme sa však predčasne. Víza ešte piatok pred odletom neboli pripravené. Nakoniec sme tam išli dva dni pred odletom a víza nám spravili na mieste.“ Paradoxom však bolo, že keď Pavlínka potrebovala už v Azerbajdžane na úradoch vybaviť prechodný pobyt – všetko išlo rýchlo, hladko – úrady boli všetky spolu na jednom mieste. Stačilo si vyzdvihnúť lístok s poradovým číslom, pekne počkať na lavičkách v strede haly… Celé to trvalo asi pol hodinu. Žiadne opakované zháňanie papierov a niekoľkonásobné cestovanie na úrady.

Paradox č. 2 – moderné verzus staré: „Akým spôsobom je to tu všetko vlastne vybudované. Moderné kolosálne budovy o ktorých by mohlo veľa európskych krajín len snívať sa striedajú s polorozpadnutými budovami. Všetko je tu také polepené, domy a aj infraštruktúra. Hlavné cesty sú krásne, čisté a keď len človek pootočí hlavou a pozrie do nejakého dvora, alebo bočnej ulice uvidí niečo úplne rozdielne. Rozpadnutý chodník (ak tam nejaký je) – často len udupaná zem. Domy z vnútornej strany rozpadnuté… V Baku ma šokovala cesta autom do centra. Cesta široká skoro štyri pruhy sa zrazu zmení na úzku cestičku pre jedno auto medzi domami a všetky tie autá z tej štvorprúdovky sa tam tlačia.“azerbajdzan_cesta-a-ovce

Paradox č. 3 – Dedina verzus mesto: Mesto je veľmi moderné – ako už Pavlínka spomínala. Metro, vysoké sklenené objekty, drahé obchody, známe svetové značky. Stačí však opustiť oblasť púšte v ktorej sa nachádza hlavné mesto Baku a ísť k horám Kaukazu… „Cesta sa zmení na kamenistú (vhodnú skôr pre džíp ako starý mercedes v ktorom sme sa viezli). Tam som prvýkrát v živote videla jazdca na koni poháňajúceho pred sebou stádo kôz a oviec. Oviec bolo viac ako sto. A všetko sa to dialo na ceste z kameňa vytesanej do skaly, bez akéhokoľvek zábradlia. Zážitok na celý život. Pre mňa to zobrazuje rozdiel života v meste a na dedine.“

Paradox č. 4 – púšť a more:Tazerbajdzan_pust-a-moreak to je ten najkrajší paradox, ktorý som mala šťastie zažiť v Gobustane pri bahenných sopkách…To je pohľad, ktorý sa vám naskytne v Azerbajdžane. Šíra púšť a v diaľke more.“

Paradox č. 5 – ryža: Toto je taký kulinársko – osobný paradox J „Mne mama vždy hovorila, že ryža sa po zaliati vodou v žiadnom prípade nesmie zmiešať aby bola pekne lepivá a vláčna. A tu mi prvé čo povedala hosťovská mama bolo, že ryžu treba miešať pri varení, aby sa nezlepila. Tak toto je pre mňa paradox! Tu je dobrá gazdinka, ak sa jej ryža od seba oddeľuje. U nás ak je ryža pekne lepivá,“ končí svoje rozprávanie Pavlína.

Zanechať komentár