Od môjho návratu z Japonska ubehol rok a pol.

Bol to ťažký rok. Plný všeličoho. Pekných chvíľ i smutných momentov. Pamätám si pocity úzkosti, smútku, s ktorými som sa niekedy celé dni trápila. Pamätám si, ako mi bolo ľúto mojich spolužiačok, keď som si uvedomila, že oni v japonskom vzdelávacom systéme ostávajú. Nebudem pokračovať, lebo vždy keď príde na túto tému, vymenúvam len negatíva. Neberte ma vážne.

Teraz už prichádzam na to, prečo som bola smutná. Áno, bola som sama. A osamelá. Tiež som sa bála dospelosti. Keď som si uvedomila, čo to obnáša nebyť dieťa a musieť sa spoliehať len na seba, nechcela som to. A okrem kultúrneho šoku zo zmeny krajiny som prežila ešte jeden – dievča z dediny sa zrazu ocitlo v druhom najväčšom meste Japonska. Teraz viem, že nemám rada veľké mestá.

Ale nikdy som neľutovala rozhodnutie vydať sa tam. Znovu by sa mi tých 10 mesiacov prežiť nechcelo, ale som veľmi rada, že som ich v Japonsku strávila.

Môj život sa po návrate úplne zmenil. A to k lepšiemu. “Obdobie po Japonsku” je najšťastnejšia časť môjho života. Cítim sa silná, nebojím sa dospelosti, rada za seba nesiem zodpovednosť. Skúšam nové veci, tlačím sa do aktivít, ktoré boli pre mňa predtým nemysliteľné. Som optimista. Všade vidím príležitosti, snažím sa ich chopiť, ale užívam si pády. Jednoducho, milujem svoj život.

Naučila som sa byť sama. A nie osamelá. Som menej pripútaná k miestam, úľavu mi prináša návrat k sebe samej. Sebaláska už pre mňa nie je len obyčajný výraz, ale skutočný pocit.

Všetko to znie naivne a možno aj je. Ale mne to nevadí.

Čo tým všetkým chcem povedať? Máš možnosť stráviť nejaký čas v zahraničí? Určite choď do toho!