Tento rok v lete som po dvoch rokoch znova navštívila Japonsko.
Cestovala som s kamarátkou Kikou a preto sme sa rozhodli, že okrem mojej milovanej Hiroshimy pozrieme aj iné mestá a spravíme si dlhší výlet. Nakúpili sme všetko potrebné (letenky, JR passy, darčeky), rezervovali ubytovanie a oznámili hostiteľskej rodine a kamarátom, že prídeme.
Veľmi som sa tešila, že znova uvidím svoju hostiteľskú rodinu a preto sme hneď na druhý deň po prílete do Tokia nasadli na vlak do Hiroshimy (800km, 4 hodiny). Hostiteľská mama nás prišla vyzdvihnúť na stanicu. Keď som ju uvidela tak sme sa obe rozplakali. Pripomenulo mi to, ako ma vždy čakávala na stanici keď som chodievala zo školy.
Najprv nás odviezla k hostelu (keďže sme boli dve, ubytovali sme sa radšej v hosteli) aby sme si odložili veci a potom sme šli k nám, domov. Dva týždne pred naším príchodom zúrili v Japonsku silné dažde a zosuvy pôdy, preto sme išli inou trasou. To a prestavaná hirošimská stanica len pridávali pocitu, že sa toho za dva roky toľko zmenilo…
Prišli sme domov kde nás už všetci čakali. Dedko, babka, otec, Yuuka (host sestra), všetci ma vrelo privítali. Najviac ma prekvapil otec, lebo sme počas pobytu nemali až taký dobrý vzťah. Dokonca na slávnostnú večeru pripravil moje obľúbené jedlá! Yuuka sa hneď pustila do reči s Kikou. Jej angličtina sa pri pobyte v USA neuveriteľne zlepšila (odišla na pobyt v polovici môjho pobytu v Japonsku). Dokonca mala typický americký prízvuk. 😀
Nakoniec sme sa rozlúčili a ja som im dala darčeky. Host mama dostala CD od Katky Knechtovej. Hneď ho aj pustila v aute keď nás viezla späť do centra a ja a Kika sme na plné hrdlo spievali: “SPOMAĽ MÁŠ PRIVYSOKÚ RÝCHLOSŤ!” (čo je celkom vtipné pri jazde autom, až teraz ma to napadlo). Bolo to super, host mama sa na nás smiala. Strašne mi bolo ľúto, že sme sa museli zase rozlúčiť. Ale na druhej strane som bola neuveriteľne šťastná, lebo náš vzťah pretrval tie roky bez zmeny.
Na druhý deň sme boli pozrieť moju školu. Počas svojho pobytu som bola druháčka takže moja trieda už na škole nebola (japonská stredná ma tri roky). Tým som do školy šla pozdraviť len učiteľov, kamarátky ktoré boli vtedy prváčky a 6 bývalých spolužiačok, vrátane Yuuky, ktoré kvôli výmennym pobytom teraz dokončovali tretí ročník. A…..neuveriteľne sa všetci zmenili! Kamarátky čo boli predtým prváčky boli teraz tretiačky – veteráni na škole a vtipkovali aj s tými najprísnejšími učiteľmi. Baby čo boli na pobytoch v zahraničí boli vyspelejšie a všetky hovorili veľmi dobre po anglicky. Hoci boli všetky v “maturitnom”, našli si na mňa čas a po škole sme šli všetky spolu na sushi. Bolo úžasne.
Ďalšie dni sme s Kikou chodili po Hiroshime a ja som jej ukazovala miestne krásy ako je Peace park, Miyajima, Hondoori a všetko ostatné, čo som si počas svojho pobytu obľúbila. Boli sme v Round1, kam sme chodievali odrážať bejzbalové loptičky (vent frustrations) s ostatnými výmennými študentami, ukázala som jej nadchod z ktorého je najkrajší výhľad, atď…proste som je ukázala “moju Hiroshimu”. Postretávali sme aj kopu ľudí. Spolužiačky a dve kamarátky čo boli o ročník vyššie (všetci zostali na výške v Hiroshime)… Pozvali ma na pivo .:-D
A stretla som aj Petru! Výmennú študentku zo Slovenska, super kamarátku, ktorá šla do Japonska s YFU dva roky po mne. A nielenže tiež do Japonska, ale dokonca tiež priamo do Hiroshimy!! Strašne sa mi páčilo, že už bola zvyknutá na život tam a už bola z nej domáca. Išli sme spolu na obed a reštauráciu vyberala ona…
Keď sa blížil náš odchod z Hiroshimy, strašne som ľutovala, že som ho nenaplánovala na dlhšie. Hoci som stretla veľa ľudí, nestretla som úplne všetkých (a to doteraz ľutujem). Zvyšok pobytu v Japonsku sme strávili s Kikou cestovaním (navštívili sme Kyoto, Osaku, Naru) a posledných 5 dní sme strávili len jedením a nakupovaním v Tokiu. Videli sme stovky chrámov (Kyoto) tisícky jeleňov (Miyajima, Nara), najväčšiu drevenú sochu Buddhu na svete (Nara) a predsa mi Kika nakoniec povedala, že najlepšie bolo tam dole u nás, v Hiroshime. Bola som dojatá.
Svoj ročný pobyt by som za nič nevymenila. Nebolo vždy ľahko ale priateľstvá a rodina ktorú tam teraz mám sú neoceniteľné. A keby som predsa len mala spraviť niečo inak? …asi by som sa viac učila na JLPT test. 😉
Namiko,
Japonsko 2016
Japonsko 2016
Zanechať komentár